Víkend v Bojniciach

V roku 2020 som dostal ako dar víkendový pobyt v Modrej chyži pri Bojnickom zámku. A keďže často dostávam netradičné darčeky, bol som veľmi zvedavý.

Modrá a červená chyža sú súčasťou Bojnického dvora hneď vedľa zámku.

Vítal nás Kubko a Maťko 🙂

Samotná chyža je malá, ale útulná izbietka

Zaujímavosťou je, že v lete okná nemajú sklenenú výplň a tak je prírodná klimatizácia zapnutá celý deň, ale aj v noci 🙂

Výhľad na hrad je priamo z postele chyže

Večer sme si pochutili v Panskom pivovare v Bojniciach, ktorý funguje od r.2017.

Nočná chyža

Ranný pohľad na zámok pred východom slnka

Doobedu sme sa vybrali na vyhliadkovú vežu Čajka v oblakoch nad Bojnicami.

Pri vchode nás vítala kapela …

… a za mierny poplatok nám aj zahrala 🙂

Celková výška veže je 30 m a má zjednodušený tvar letiacej čajky. Chodník hore je vhodný aj pre vozíčkarov a rodiny s kočíkmi.

Najvyšší bod

Pohľad na Bojnice a Prievidzu z vrchola veže

Tadeto cez pohyblivý tobogán som liezol dole a bolo to celkom adrenalínové, keď pod sebou máš nič 🙂

Okolie veže je prispôsobené aj pre výlety s deľmi …

… aj pre smädných a hladných.

Po dobrom obede na Bojnickom dvore pri chyži …

… sme si boli pozrieť Bojnický zámok.

Začali sme v podzemí, kde sú jaskyne a travertínová kopa, na ktorej zámok stojí.

Prírodná travertínová jaskyňa s priemerom 22 m a výškou 6 m sa nachádza 26 metrov pod úrovňou 4. nádvoria. Jaskyňa vznikla účinkom atmosférických zrážok vody, ktorá sem vtekala kráterom a vonkajšími puklinami do stredu travertínovej kopy. Voda travertín rozrušovala a odplavovala. Vytvorila tak terajší kruhový priestor jaskyne s výzdobou na stenách.

V jaskyni sa nachádzajú dve jazierka, ktoré sú pravdepodobne spojené s inými v ďalších podzemných priestoroch, na ktoré je táto travertínová kopa bohatá.

Obyvatelia hradu určite dávno vedeli o existencii jaskyne, ktorá im slúžila ako úkryt a zároveň zásobáreň vody.

Znovu ju však objavili až v roku 1888, keď počas poslednej prestavby čistili a opravovali hradnú studňu. Jaskyňa bola verejnosti sprístupnená prvýkrát v roku 1967.

Prvá písomná zmienka o existencii hradu je z roku 1113 v listine zoborského opátstva. Pôvodne bol hradom dreveným a vyvinul sa zo staršieho hradiska. Postupne v priebehu 13. storočia bol budovaný z kameňa ako majetok rodu Poznanovcov.

Model pôvodného hradiska

Koncom 13. storočia sa Bojníc zmocnil uhorský veľmož Matúš Čák Trenčiansky a hrad mu patril do roku 1321. Po Matúšovi Čákovi sa v Bojniciach v 14. a 15. storočí vystriedali ako majitelia ďalšie šľachtické rody – Gilethovci, Leustachovci, Noffryovci.

V roku 1489 kráľ Matej Korvín daroval Bojnický hrad spolu s panstvom svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Po smrti kráľa Mateja sa hradu zmocnili Zápoľského vojská a obývali ho až do roku 1526.V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexejovi Turzovi. Turzovci hrad upravili a prestavali na pohodlné renesančné sídlo. Pôvodný gotický hrad dostal takto charakter renesančného zámku s rovnako vysokými obytnými budovami zoskupenými okolo vnútorného nádvoria.

Po vymretí rodu Turzovcov (v roku 1636) hrad opäť pripadol korune. O rok neskôr, v roku 1637, dal cisár Ferdinand III. bojnické panstvo Pavlovi Pálfimu do zálohy za dvestotisíc zlatých. V roku 1643 dostali Pálfiovci Bojnický hrad do dedičnej držby. V Bojniciach znovu zavládol stavebný ruch a hrad dostal barokovú podobu. Stavebná aktivita na hrade utíchla koncom 17. storočia. Jeho podoba sa v priebehu 18. a 19. storočia podstatne nezmenila.

Po dlhšom období stagnácie a úpadku získal bojnické panstvo s hradom v roku 1852 jeho posledný šľachtický majiteľ – gróf Ján Pálfi. Gróf Pálfi sa rozhodol prestavať hrad na romantický zámok. Ako vzor použil francúzske gotické hrady z údolia rieky Loiry, pápežský palác v Avignone, gotické tirolské hrady i ranú renesančnú taliansku architektúru.

Architektom neogotickej prestavby bol Jozef Hubert. No architekt sa zjavne stal iba nástrojom v rukách svojho zákazníka s vysoko vycibreným umeleckým vkusom. Sám Pálfi kreslil, navrhoval a riadil všetky práce. Táto posledná neogotická prestavba trvala 22 rokov (1889 – 1910).

Gróf Pálfi sa jej úplného dokončenia nedožil, zomrel vo Viedni 2. júna 1908 ako starý mládenec.

Pretože gróf nemal priamych dedičov, čoskoro po jeho smrti vypukli spory medzi príbuznými o dedičstvo. V roku 1923 bola uzavretá priateľská dohoda medzi dedičmi grófa Pálfiho a československým štátom, v ktorej boli určené zbierky, ktoré nebudú predmetom dražieb. Dražby umeleckých zbierok grófa Pálfiho sa uskutočnili v rokoch 1924 – 1926.

V roku 1939 zámok a pozemky k nemu patriace kúpila firma Baťa. Po vojne, na základe Benešových dekrétov, pripadol jej majetok štátu.

Od roku 1950 je v zámku definitívne umiestnené múzeum, ktoré je dnes súčasťou Slovenského národného múzea.

Huňadyho sieň

Jedna z klubovní zámku

Zámocká kaplnka

Zámockú kaplnku dala dokončiť a vysvätiť v polovici 17. storočia grófka Františka Khuenová Pálfiová na bašte pôvodného delového opevnenia. Pôvodne bola zasvätená Panne Márii.

Pri poslednej neogotickej prestavbe však boli domaľované spodné maľby, ktoré obsahujú aj dva výjavy zo života Sv. Jána Kapistránskeho, ktorému je kaplnka zasvätená dnes.

Centrálnym objektom kaplnky sú tabuľové maľby talianskeho majstra Narda di Cione z 50-tych rokov 14. storočia známe ako Bojnický oltár. Ústredným motívom je Panna Mária s Ježiškom obklopená postavami svätých. Ide o významné umelecké dielo pochádzajúce z pôvodných zbierok grófa Pálfiho.

Na stenách možno vidieť 4 svätcov – vľavo sú to Svätí Mikuláš a Pavol,

vpravo uhorskí králi – Svätí Ladislav a Štefan. Vedľa nich sú výjavy zo života Sv. lžbety Durínskej.

Olejomaľba a model zámku

Strop a obloženie stien v Obrazárni sú vyrezané z orechového dreva. Veľkú okennú vitráž zakúpil gróf Pálfi v roku 1902 v Paríži a prispôsobil ju tejto miestnosti.

Zlatá spálňa – pôvodný nábytok z čias grófa Pálfiho sa v Spálni nezachoval. Dnes tu dominujú dve veľké postele z 2. polovice 19. storočia, bohato zdobené rezbou a zlátením.

Zlatá sála. Svoj názov dostala podľa stropu, ktorý dal gróf Pálfi vyhotoviť ako kópiu anjelského stropu v „Accademii di Belle Arti“ v Benátkach.Zdobí ho 184 anjelských tvárí.

V strede je medailón s erbom Pálfiovcov, ktorý lemuje stuha s rokom narodenia i smrti grófa (1829 – 1908), spolu s heslom „Omnia cum tempore – Všetko s časom“.

Studňa na hornom štvrtom nádvorí je hlboká 26 metrov a vedie do podzemných priestorov zámku, do jaskyne zo začiatku prehliadky.

Mramorová sieň

Podlaha v nej je vyhotovená zo žltého a čierneho mramoru v tvare rybích šupín, vraj ako symbol šťastia. Výzdobu podlahy v okenných výklenkoch a vo dverách dopĺňajú príslovia a porekadlá v latinskom a talianskom jazyku, napríklad:
– „Pevné srdce láme okovy osudov.“
– „Skôr ako niečo začneš, uváž aký to má koniec.“

V strede siene je stôl bohato vykladaný perleťou (Japonsko, 19. storočie). Stoličky okolo stola pochádzajú z pôvodného zariadenia grófa Pálfiho a sú vyzdobené polodrahokamami. Na každom operadle je reliéf a meno stolovníka, ktorému stolička kedysi patrila. Luster nad stolom bol vyrobený z povestného benátskeho skla v 17. storočí.

Modrý salón dostal svoj názov podľa farby stien. Medzi rastlinnými ornamentmi sú zobrazené polpostavy známych aj neznámych stredoeurópskych kráľov a šľachticov, medzi nimi aj niekoľkých vlastníkov Bojnického hradu: Ján Korvín, Ján Zápoľský alebo František II. Rákoci.

V kazetovom strope sa nachádzajú tri erby, ktoré patria najvýznamnejším majiteľom Bojnického zámku. Erb delený na štyri polia patril Zápoľským.

Druhé poschodie končí okrúhlou Erbovou sieňou. Jej názov je odvodený od stropu. Centrálnym motívom je erb rodu Pálfi s jeleňom a zlomeným kolesom a vôkol neho sú erby spríbuznených šľachtických rodov.

O vzniku pálfiovského erbu s jeleňom a zlomeným kolesom koluje legenda. Podľa nej pred koč s predkami rodu ženúci sa krajinou zrazu skočil jeleň. Kone sa splašili, koč prevrátil a koleso sa zlomilo. V ceste viac pokračovať nemohli. No práve vtedy mali prechádzať po moste vedúcom ponad hlbokú priepasť. Most bol však zrútený. A tak, z vďaky za záchranu života, sa jeleň a zlomené koleso dostali do erbu rodu Pálfiovcov.

Uprostred zámockej Hrobky, v najväčšom sarkofágu, je pochovaný posledný šľachtický majiteľ Bojnického zámku gróf Ján František Pálfi. Zomrel 2. júna 1908 vo Viedni. Podľa poslednej vôle si želal byť pochovaný v Bojnickom zámku. Sarkofág z červeného mramoru inštalovali v roku 1910. Pri stene sú pochovaní jeho rodičia – František Alojz a Natália. V predsieni hrobky je pochovaný nitriansky biskup Tomáš Pálfi, ktorého si gróf Pálfi zo svojich predkov veľmi vážil a obdivoval ho.

Zoologická záhrada Bojnice vznikla na základe uznesenia Rady KNV v Nitre zo dňa 28. decembra 1954. Po vzore mnohých zoologických záhrad v Čechách a vo svete tak vznikla od 1. januára 1955 aj prvá zoologická záhrada na Slovensku, s tým, že pre verejnosť bola otvorená 1. apríla 1955.

Panda červená