Vietnam, 8.časť

Katedrála sv. Jozefa v hlavnom meste Vietnamu pripomína katedrálu Notre Dame v Paríži, ktorá na jar 2019 vyhorela.

Fasáda, postavená z kamenných dosiek a z tehly s betónovým obkladom, pozostáva z dvoch veží štvorcového tvaru, ktoré sa týčia do výšky 31 metrov a každej veže s piatimi zvonmi.

Začala sa stavať v roku 1886. Tento kostol jedným z prvých stavieb postavených francúzskou koloniálnou vládou v Indočíne.

Je to najstarší kostol v Hanoji a slúži ako katedrála z rímskokatolíckej arcidiecézy v Hanoji pre takmer 4 milióny katolíkov v krajine.

Okná sú vyzdobené vysokým farebným sklom a majú špicaté oblúky. Okná z farebného skla boli vyrobené vo Francúzsku a dovezené do Vietnamu.

Svätý Jozef je patrónom Vietnamu, aj celej Indočíny.

Po tom, čo Viet Minh prevzal kontrolu nad severným Vietnamom po Ženevských dohodách v roku 1954 (oslobodenecké ľavicové hnutie na území Vietnamu vedené Ho Či Minom, ktorého cieľom bola nezávislosť vietnamského územia od Francúzska a Japonska a vytvorenie ľavicovej vlády), katolícka cirkev trpela desaťročiami prenasledovania.

Kňazi boli zatknutí a majetok kostola bol zabavený a vyvlastnený .

Katedrála svätého Jozefa nebola ušetrená a bola zatvorená až do Štedrého dňa roku 1990.

Väznica Hoa Lo bolo väzenie používané francúzskymi kolonistami vo francúzskej Indočíne pre politických väzňov, a neskôr severným Vietnamom pre vojnových zajatcov USA počas vojny vo Vietname. Počas tohto neskoršieho obdobia bolo americkým zajatcom známe ako Hanoj Hilton.V 90. rokoch bolo väzenie čiastočne zbúrané, vrátnice však zostávajú ako múzeum.

Názov Hỏa Lò sa bežne prekladá ako „ohnivá pec“ alebo dokonca „pekelná diera“.

Väznicu postavili v Hanoji Francúzi v rokoch 1886 – 1889.

Renovácia z roku 1913 rozšírila kapacitu zo 460 väzňov na 600. Napriek tomu bolo väzenie často preplnené.

V roku 1916 v ňom bolo 730 väzňov, v roku 1922 895 a v roku 1933 1430 väzňov. V roku 1954 bolo v ňom viac ako 2000 osôb.

Figuríny vo väznici

Po porážke v bitke pri Dien Bien Phu a Ženevských dohodách z roku 1954 Francúzi opustili Hanoj a väzenie ostalo pod dohľadom Vietnamskej demokratickej republiky .Väznica potom slúžila ako vzdelávacie centrum.

Funkčná gilotína

Počas vietnamskej vojny bol prvým americkým väzňom, ktorý bol poslaný do Hỏa Lò, poručík Junior Grade Everett Alvarez Jr., ktorý bol zostrelený 5. augusta 1964.

John Sidney McCain III (29. augusta 1936 – 25. augusta 2018) bol americký politik a vojenský dôstojník, ktorý pôsobil ako senátor Spojených štátov v Arizone od januára 1987 do svojej smrti. Predtým pôsobil v Snemovni reprezentantov Spojených štátov a bol republikánskym kandidátom na prezidenta USA vo voľbách v roku 2008 , ktoré prehral s Barackom Obamom.

McCain absolvoval námornú akadémiu Spojených štátov, kde v roku 1958 promoval. Stal sa námorným letcom a lietal na útočnom lietadle typu A-4 Skyhawk. Počas vojny vo Vietname takmer zomrel pri požiari lietadlovej lode USS Forrestal v roku 1967 . Počas bojovej misie bol pri operácií Rolling Thunder v októbri 1967 nad Hanojom zostrelený, vážne zranený a zajatý. Do roku 1973 bol vojnovým zajatcom. Zažil mučenie a odmietol predčasné prepustenie, aj keď jeho otec bol admirálom vojenského námorníctva USA. Počas vojny utrpel zranenia, ktoré mu spôsobili celoživotné telesné postihnutie.

Lietal svoju 23. bojovú misiu nad severným Vietnamom, keď jeho A-4E Skyhawk bol zostrelený raketou zem – vzduch SA-2 nad Hanojom. Keď sa McCain katapultoval z lietadla, zlomil si obe ruky aj nohu a takmer sa utopil, keď spadol do jazera Trúc Bạch. Severovietnamci ho vytiahli na breh. McCain bol potom prevezený do Hỏa Lò. Hoci bol McCain vážne zranený, jeho dozorcovia ho odmietli liečiť. Mučili ho a vypočúvali, aby získali informácie a lekársku starostlivosť dostal až vtedy, keď Vietnamci zistili, že jeho otec je admirál.

Relax na motorke 😊

Neďaleko od Starej štvrti leží najznámejšie z mnohých jazier Hoan Kiem. Podľa povesti v ňom v 15. storočí žila obovská korytnačka, ktorá dala cisárovi Le Loiovi kúzelný meč. S jeho pomocou dokázal poraziť Číňanov a vyhnať ich z krajiny. Po vítaznej bitke dostala meč korytnačka naspäť a vrátila sa s ním na dno jazera, kde údajne žije dodnes.

Dominanta jezera, Korytnačia veža – Thap Rua.

Relaxácia na brehu jazera.

Obchodný dom pripominajúci loď cez deň …

… a večer.

Banánová žena

Galéria obrazov na predaj

Po klenutom červenom moste The Huc sa z brehu jazera suchou nohou dá dostať na ostrov s okúzlujícím chrámom Nefritovej hory. Je to oáza pokoja v inak rušnom meste s nekončiacími kolónami mopedov, bicyklov a áut.

Tančiace ženy priamo na chodníku.

Vodné bábkové divadlo Thang Long bolo založené v októbri 1969. Drží ázijský rekord tým, že je jediným divadlom v Ázii, ktoré prevádzkuje vodnú bábkovú šou celých 365 dní v roku.

Za vynálezcu vodného bábkového divadla, umenie pochádzajúceho z Vietnamu, je považovaný mních Từ Đạo Hanh. Prvé doklady o tomto druhu divadla možno nájsť už v 11. storočí, kedy sa vidiečania na zaplavených ryžových poliach bavili predstaveniami s bábkami. Hry pôvodne súviseli s rituálmi majúcimi zabezpečiť bohatú úrodu. Symbolicky vyjadrovali význam vody pre Vietnamcov.

Bábky pre vietnamské vodné bábkové divadlo sa vyrábajú z dreva figovníka a sú natreté lakom odpudzujúcim vodu.

Bývajú až meter vysoké, vážia 1-5 kg a pohybujú sa na javisku tvorenom štvorcovým bazénom.

Pozostávajú z radu krátkych, cca päťminútových výstupov. Jedinečnú atmosféru podtrháva živý orchester tvorený jedno strunovým nástrojom đàn bầu, bubnami a flautami. Pozri si nasledujúce video.

Vodiči bábok stoja po pás vo vode a skrývajú sa za červeným závesom, zatiaľ čo bábky ovládané prostredníctvom tyčí a povrazov skrytých pod hladinou predvádzajú svoje kúsky a vyzerajú, ako by sa pohybovali vlastnými silami. Pozri si video.

Voda sa vďaka tomu navyše všelijako vlní, čo znásobuje pôsobivosť svetelných a dymových pyrotechnických efektov.

V závere predstavení vystúpia bábkari na javisko, aby sa poklonili publiku.

Prestížne umenie bábkarov prechádzalo vždy z otca na syna. Jeho prevádzkovatelia boli viazaní prísnou mlčanlivosťou. Ženy smeli vo vodnom divadle účinkovať až v 20. storočí. Škola pre bábkárov trvá 5 rokov.

Na cestu z divadla do hotela sme si objednali rikšu a bol to zážitok 🙂

Pohľad z predku rikše na rikše pred nami … Niekedy sme aj my brzdili očami, aby sme sa „nestretli“ s tým pred nami 🙂

Tento pán nás viezol a do mierneho kopca mal čo robiť, aby nás utiahol.

Nasledujúce ráno sme sa pešo vybrali poznávať staré mesto a jeho obyvateľov …

Školáci v rôznych tričkách so šatkami na ceste do školy.

Na ulici tu kúpite naozaj všeličo, napr. biele, aj čierne kurčatá …

Ovocie a zelenina všetkých chutí

Živé korytnačky

Navštívili sme prvý železničný most v Hanoji Long Bien Bridge s bývalou stanicou.

Postavili ho francúzi v rokoch 1899 – 1902 a slúži dodnes …

Po jeho oboch stranách prúdia tisícky motocyklistov do práce a späť.

Takto vyzerá neriadená križovatka v centre mesta, pozri si video.

Pre európana je to chaos, v ktorom sa ale vietnamci vyznajú a je tu veľmi málo dopravných nehôd.

V tomto bufetíku sme si dali raňajkovú bagetu a pivko od smädu …

… a fotili sa s babičkou 🙂

Miestne grafiti

Pohrebná služba, predaj smútočných vencov

Cez centrum mesta prechádza pôvodná železničná trať, po ktorej aj dnes pár krát za deň chodí vlak.

Vtedy si okolobývajúci musia všetko schovať do domov, zarieť psov, aby o nič neprišli.

My sme tade prechádzali ráno, keď bol ešte kľud a voknu bolo málo ľudí.

Video (z youtube) z prechodu vlaku v noci je tu:

Ďalším cieľom na tento deň bolo vojenské múzeum Vietnam Military History Museum.

Na vstupe do múzea je jedno z najslávnejších lietadiel MIG-21, ktoré zostrelilo vo vojne proti američanom až 14 amerických lietadiel (červené hviezdičky pred číslom lietadla).

Tank, ktorý prerazil bránu prezidentského paláca v Saigone 30.4.1975.

Vietnamci zažili veru veľa vojen …

Prvé vojny dokumentujú tieto panely.

Časť exponátov sa venuje boju proti francúzskej okupácii do roku 1954.

Pri tomto stole sa museli diať dôležité veci, keď je tu v múzeu.

Vlajková veža, ktorá bola kedysi súčasťou cisárského paláca.

Deti pred troskami amerických lietadiel … propaganda vtĺkaná do hláv už od detských čias.

Iljušin IL-14

Trosky francúzskych a amerických lietadiel, motorov, bômd atď.

Detail pozvozku MIG-17

Ženy mali vo vietnamských vojnách nezastupiteľnú úlohu …

A znova sa pionierky fotia …

Cisárska citadela Thăng Long je citadela, ktorá bola pred 1000 rokmi súčasťou opevneného kráľovského areálu.

Hanoj mal v minulosti názov Thang Long, t.j. Mesto vzlietajúceho draka.

Aj tu sú pre zmenu deti predškolského veku na výlete.

Pri príležitosti 1000-ceho výročia Thang Long – Hanoi bol vyrobený tento 3,5 tonový zvon. Je 3 metre vysoký, má priemer 2,35 m a mosadzný gong má priemer 2 m.

V areáli citadely je aj hlavné veliteľstvo protivzdušnej obrany Severného Vietnamu počas leteckej operácie amerického letectva LINEBACKER II – vianočného bombardovania v decembri 1972.

Sklenená taktická mapa, na ktorú sa dalo kresliť.

Kúrenie a vzduchotechnika

Ďakovné listy na stene reštaurácie …

… niektoré aj z Česka.

Aj nám chutilo 🙂

Pred Veľvyslanectvom Slovenskej republiky, dnu sme nešli.

Vietnamci vedia oddychovať 🙂

Mauzóleum Ho Chi Minh-a je dôkaz komunistickej propagandy, ktorá vytvorila a udržuje Ho Chi Minh-ov kult.

Strýčko Ho, ako ho ľudia volali, si totiž vo svojej záveti prial, aby bolo jeho telo po smrti spopolnené.

A na miesto toho má jeho telo nad sebou 22 metrov vysokú betónovú budovu. Telo 10 mesiacov spočíva v mauzóleu a na dva mesiace sa presúva do Ruska na reparáciu.

A kto to vlastne bol, ten Ho Chi Minh (vlastným menom Nguyễn Sinh Cung) ?

Pre Vietnamcov nepostihnutelný národný hrdina, ktorý oslobodil krajinu od francúzskej koloniálnej nadvlády, vyhlásil vietnamskú nezávislosť a bol významnou postavou Vietnamskej vojny, v ktorej sa zaslúžil o porážku amerických vojsk. Vietnamci je zbožňovaný a oslavovaný, jeho podobizne zdobia školy, úrady, často dokonca aj chrámy a nejaký jeho obraz majú snáď v každej domácnosti.

Historici by toto nadšenie asi trochu zmiernili, pretože bol svojim spôsobom aj diktátor a zástanca totalitného režimu. Každopádne historicky bol Ho Chi Minh revolucionárom, politikom a prvým prezidentom Severného Vietnamu po páde francúzskej nadvlády. Narodil sa 19.5.1890 a zomrel 2.9.1969, úrad prezidenta zastával od roku 1945 až do svojej smrti.

17. júla 1957 pricestoval Ho Či Min do Československa a navštívil okrem iného aj obec Horné Saliby na južnom Slovensku.

Jeho podobizeň z r.1946.

Prezidentský palác v Hanoji je vládna budova , postavená v rokoch 1900 až 1906 ako rezidencia generálneho guvernéra Francúzskej Indočíny. Palác bol postavený na návrh francúzskeho architekta Augusta Henri Vildieua. Dnes je palác využívaný pre účely vietnamskej vlády.

Potom, čo Vietnam získal v roku 1954 nezávislosť, Ho Či Min odmietol v paláci zo symbolických dôvodov prebývať a býval v dome, postavenom v areáli paláca.

Interiér prezidentského domu

Marx a Lenin tam nechýbali …

Rokovacia miestnosť, kde prijímal návštevy.

Jeho reprezentačné auto …

… a ľudové auto.

V blízkosti domu mal krásny park s jazerom pre chvíle odpočinku.

Neviem, či by bol rád, keby videl svoju podobizeň na každom kroku …

Viac informácií o ňom je na wikipédii.

Pri mauzóelu a prezidentskom paláci je aj jeho obrovské múzeum, ale tam sme už radšej nešli …

Budova parlamentu Vietnamskej socialistickej republiky. Viac informácií o VSR je na wikipédii.

Jednou z posledných činností, čo sme v Hanoji urobili, bolo poslanie klasických pohľadníc na Slovensko.

A potom sme sa cez betónový most vybrali …

… na letisko, kde nás čakala dlhá cesta domov.

Najprv sme leteli 8 hodín z Hanoja do katarskej Dohy …

… a potom po troch hodinách na letisku (s prohibíciou 🙂 ) ešte 6 hodín do Budapešti.

Po dvoch týždňoch znova v Európe …

Cestou späť sme sa ešte zastavili pri maďarsko slovenskej hranici na hrade Boldogkő.

Nevedno presne kto a kedy dal postaviť hrad Boldogkő: pravdepodobne bol postavený po Tatárskom vpáde členmi rodu Tomaj alebo Aba.

Výhľad z hradu

Existuje zaujímavá legenda, podľa ktorej za hrad vďačíme jednému majstrovi s menom Bodó. V čase, keď Belo IV. utekal pred Tatármi sa schoval u tohto poddaného v pivnici, ktorý sa tváril, že je hluchý a oklamal kráľa hľadajúcich –podľa tohto nie veľmi múdrych-Tatárov. Belo IV. sa takto zachránil a za odmenil Bodó Aszaló s jednou osadou Bodolló – za podmienky, že Bodó dá postaviť na tomto mieste hrad. Našťastie tento majster mal sedem pekných dcér, ktoré šikovne vymysleli, že sa vydajú len za toho, kto sa na jeden rok pridá ku stavbe. V priebehu siedmych rokov bol hrad, ktorý mal zo začiatku názov Bodókő, postavený. Podľa legendy všetky sedem dcéry mali naraz svadbu a čestným hosťom bol samotný kráľ, ktorý sa pri tejto príležitosti vyjadril takto : „ Tento hrad sa bude odteraz volať Boldogkő, pretože týchto sedem dievčat, týchto sedem víl, tu bolo najšťastnejších.”