Vietnam, 6.časť

V šiestej časti putovania po Vietname pokračujeme na jeho najsevernejšej časti.

Po výdatných raňajkách …

… sme sa pustili najprv vrchnou cestou so zvodidlami a potom sme odbočili prudko doprava na spodnú cestu …

… ktorá bola tak akurát pre naše auto.

Šli sme navštíviť miestnu škôlku a školu, pre ktoré nosí Jirka už dlhšiu dobu oblečenie a iné veci. Deti nás najprv vítali spoza „okna“ …

… a potom vyšli von.

Jirka im zase niečo doniesol …

V triede nám škôlkari krásne zaspievali pesničku, čo sa naučili.

Jirka sa s nimi aj porozprával …

Potom už deti šantili vonku …

… pod dozorom školníka a psa.

Potom sme šli pomedzi polia …

… s konopem siatym …

… ale ako som písal minule, používajú ho len ako liek.

Šli sme navštíviť kráľa Hmongov do jeho príbytku, ktorý nevyzeral kráľovský, ale býval tam.

Mali sme ale smolu, lebo nebol doma, pretože napriek tomu, že je kráľ, aj on si musí s rodinou zarobiť na živobytie.

Miestnosť pre modlitby …

To je on aj s rodinou …

… a s hrebeňom.

Jeho dcéra so synom.

Vo vedľajšom dome nás privítala jeho matka …

… a táto mladá dáma, ktorá bola najmladšou z jeho ôsmich manželiek …

… a ktorá neskôr kŕmila dobytok.

Ich modlitebňa.

Cestou späť k autu sme ešte podarovali školníkovi jedno pivko …

… a rozlúčili sa s deťmi.

Neskôr sme prechádzali okolo školy v neďalekej osade.

Cez takúto prírodu sme sa vybrali k najsevernejšiemu bodu Vietnamu.

Počasie bolo aké bolo …

… vchádzali sme pomaly do oblakov …

… a za chvíľu nebolo vidieť na koniec nosa …

Ako sme znovu klesli pod oblaky, čakala nás takáto cesta …

V osade sa popri ceste predávali banány.

Dievčina už asi mala 15, keď chcela šoférovať.

Dostali sme sa na parkovisko pod vlajkovou vežou, ktorej matný obrys vidno v hmle.

Najprv sme si vyškúšali čapice …

… ktoré sa mi páčili, ale neviem, kde by som ich nosil …

Vlajková veža Lũng Cú sa nachádza v obci Lũng Cú v okrese Dong Van v provincii Ha Giang .

Pomník sa skladá z 30 metrov vysokej veže na vrchole Lũng Cú Peak viac ako 1 400 metrov nad hladinou mora. Schody vedúce na vežu.

Pomník bol postavený ako najsevernejší bod vo Vietname, hoci najsevernejší bod na čínsko-vietnamskej hranici sa v skutočnosti nachádza viac ako 3 km ďalej na sever.

Detail výzdoby.

Veža je zakončená veľkou obrovskou vietnamskou vlajkou, ktorá ale bola pre silný vietor zvinutá.

Takto vyzerá veža s vlajkou, aj s radujúcou sa mládežou (zdroj: internet).

Na vrchole veže nasledovalo tradičné fotenie s vietnamcami.

Pohľad z vrchola veže na plochu pod vežou a prístupové schodisko.

🙂

Mladá pestúnka

Neskôr sme boli priamo na čínsko – vietnamskej hranici, kde sa ale nedoporučovalo ani sa dotknúť hraničného kameňa, keď sme nechceli mať problémy s číňanmi.

Príroda pri ceste späť.

Roľníci na poli …

Ďalším miestom bola vyhliadka nad vodnou elektrárňou …

… odkiaľ mal byť rozprávkový výhľad na celé okolie … Mal byť …

.. ale nebol …

Detail konca priehrady.

Čakanie na vyjasnenie sme si spríjemnili chutným a krásne nadizajnovaným čajom …

… a silnou prekvapkávanou kávou.

Ale nevyčasilo sa. Tu vidno, v akých kopcoch majú polia a obrábajú ich.

Tento hafan asi veľa nenastráži, keď len spí …

Leskokorka lesklá, najdôležitejšia huba v tradičnej čínskej medicíne.

Sušené byvolie mäso.

Nakladané feferónky v soli.

Keď sme nič nevideli, aspoň sme sa išli najesť. Dali sme si pečené batáthy, kukuricu …

… a k tomu zohriate sušené hovädzie mäso.

Prisadol si ku nám žoviálny vietnamec, ktorý mi pripadal, ako keby na niečom fičal 🙂

Najedol sa a odfičal na svojom tátošovi …

U tejto pani sme si kúpili voňavé korenie, ktoré nám zabalila a fóliu odborne zavarila tak, aby vôňa nevyprchala.

Aj psy sa tu vozia na motorke a ani sa nemusia držať 🙂

Keď sme sa večer vracali „domov“ , boli sme radi, že sme šli po ceste naľavo a nie po tej napravo 🙂

Po dvoch dňoch strávených v tomto peknom ubytovaní …

… kde sme dvaja spali v izbe, v ktorej podľa majiteľa počas sviatkov spí aj 20 vietnamcov …

… sme zaplatili účet a vybrali sa ďalej už smerom na juh k Hanoju.

Výzdoba na stene jedálne.

Ich kalendár bol zaujímavý – na každý deň mali jeden list s fotografiou a celý, keďže bol vlhký, vážil niekoľko kilogramov.

Cesta, po ktorej jazdili aj náklaďáky, bola tiež adrenalínová 🙂

Príroda okolo cesty

Zastavili sme sa na odpočívadle s trhoviskom.

Kôry a korene na liečenie rôznych chorôb.

Huby tiež na choroby.

Táto dievčina sa najprv nechcela fotiť, ale keď sme si od jej mamky kúpili korenie …

… dostala peniažky a už sa tešila 🙂

Počasie bolo stále rovnaké, pod mrakom, dusno a bez slnka …

Ďalšou zastávkou bolo odpočívadlo …

… s vyhliadkovou vežičkou na vrchole. Odtiaľ nám Henika kývala 🙂

Pohľad zhora na zákrutu s pútačom …

… a na obydlia pod odpočívadlom.

Drevené predmety na predaj

Všimol si si psa, ktorý stráži 🙂

Vzácne kamene na predaj

Ponuka na ubytovanie …

Popoludní sme zastali pri rieke …

… kde sme sa vykúpali.

Jirka chytil hada, ktorý sa plazil popri nás – bola Bíčovka zelená, had, ktorý má slabý jed a pre ľudí nie je moc nebezpečný. Jirka dostal nápad, že ho pôjde ukázať Henike, ktorá driemala v aute. Nebol to dobrý nápad 🙂

V mesta Ha Giang sme si obzreli námestie so súsoším Ho Chi Minh-a.

Popri ceste sme natrafili na pestovateľa pomarančov a iných plodov.

Tieto pomaranče nemajú vábnu kožu …

… ale chuťovo sú výborné, sladučké, omnoho lepšie, ako tie u nás.

Takto vyzerá kvet dračieho ovocia (dragon fruit, tiež zvaný pitaya) …

… a takto plod …

… vpravo dole

Takto rastie jeden z piatich druhov pomaranča, ktoré rastú v oblasti.

A to je pestovateľ ovocia…

… a jeho plody.

Rambután je malé guľaté ovocie s čiernou alebo oranžovo-žltou šupkou pokrytou veľkým množstvom mäkkých a pomerne dlhých vlasov, ktoré sa ľahko lúpe. Pochádza z rastliny obličkovník rambutánový .

Vo vnútri plodu je jedno polodlhé semeno, ktoré je obklopené takmer priesvitnou, rôsolovitou, ale pevnou dužinou. Táto aromatická dužina je sladká a má pikantnú chuť. Rambután sa konzumuje surový alebo sa z neho pripravujú kompóty. Pražené semená sú údajne veľkou pochúťkou.