V putovaní po Islande pokračujeme na južnom pobreží Atlantického oceánu v mieste zvanom Reynisdrangar. Sú to skalné útvary sformované do tvaru ostrého hrotu. Týčia sa neďaleko osady Vík-í-Mýrdal na západnom konci pláže s čiernym pieskom.

Útvary sú v preklade známe ako Trolie skaly. Podľa miestnej legendy ide o skamenelé postavy horských škriatkov, ktorí boli premenení na kameň lúčmi vychádzajúceho slnka práve vo chvíli, keď sa snažili dostať loď z mora na breh.

Z mora vyčnieva týchto kamenných prstov hneď niekoľko, najvyššia skalná ihla je 66 m vysoká.

Toto je posledná fotka predtým, ako mi prešla vlna cez nohy, schmatol som statív a utekal … mal som čižmy, tak som ostal v suchu, čo sa kolegovi vedľa mňa nepodarilo …

Malá jaskyňa pre chvíle nepodody …

Cestou na ďalšiu lokalitu sme sa zastavili na lávovom poli pokrytom skromnou vegetáciou …

Hneď vedľa cesty sme narazili na pekné vodopády, ktoré napája vodou blízky ľadovec.

Island je krajina vodopádov a jeden z väčších je Svartifoss, v preklade Čierny vodopád.

Je obklopený tmavými lávovými stĺpmi, ktoré viedli k jeho názvu.

Tieto čadičové stĺpy inšpirovali islandských architektov, najviditeľnejšie v kostole Hallgrímskirkja v Reykjavíku a tiež v Národnom divadle.

 Svartifoss je napájaný vodou z ľadovca Svinafellsjökull a je vysoký 20 m.

Už spomínaný ľadovec Svinafellsjökull sme si obzreli aj zblízka …

Je to jeden z ľadovcových jazykov masívneho ľadovca Vatnajökull.

Niektoré lagúny pod ľadovcami, ktoré nemajú väčší odtok, zamŕzajú, tie, čo sú spojené s morom a je tam kolísanie hladiny v dôsledku prílivu a odlivu, tie nie.

Zapadajúce slnko nad zamrznutou lagúnou.

Island je známy svojími ladovými jaskyňami, ktoré sú väčšinou pozostatkom nejakého vodného toku, ktorý zmenil smer a ostala po ňom jaskyňa v ľade.

V čase našej návštevy v blízkom okolí bola iba jedna, aj to malá jaskyňa, do ktorej na takýchto autách za veľký peniaz (cca 160 €) vodili všetkých turistov z okolia …

Toto bol vstup do jaskyne v ľadovci …

… po prejdení pár metrov bol aj jej koniec …

… a v strede jaskyne plno …

… detaily steny jaskyne …

Vystihnúť chvíľu bez ľudí v zábere bol veľký problém …

Klzisko nad jaskyňou

Sklamanie z jaskyne bolo na mieste, najmä keď sme si predtým pozerali fotky iných jaskýň z minulosti, napr. :

Cestou na ubytovanie sme stretli pri ceste dva krásne islandské kone, ktoré nám zapózovali.

Na Islande sa hovorí: „Medzi človekom, psom a koňom vzniká dôverná väzba“. Kone na Island priviezli pravdepodobne škandinávski osadníci v 9. až 10. storočí, odvtedy sa však veľa vecí zmenilo, vrátane stavby tela, ktoré je menšie a pevnejšie, vo veľkom počte farebných prevedení.

 Zaujímavosťou je fakt, že islandský právny systém nedovoľuje žiaden import koní na ostrov a pri prípadnom exporte koní z ostrova do nejakej inej krajiny nie je dovolené koňovi vrátiť sa späť. V súčasnosti sú kone takmer všade pri cestách a žije ich na ostrove cca 75 tisíc.

Tieto dva nám na záver aj zaspievali 🙂

Lagúna, alebo jazero Jökulsárlón patrí k najznámejším miestam na fotenie a oprávnene …

Jökulsárlón je veľké ľadovcové jazero na juhovýchode Islandu, na okraji národného parku Vatnajökull . Nachádza sa na konci ľadovca Breiðamerkurjökull .

Lagúna má rozlohu približne 18 km ².

Nedávno sa stala s hĺbkou 248 m najhlbším jazerom na Islande, v dôsledku toho, že veľkosť jazera sa od sedemdesiatych rokov zvýšila štvornásobne.

Prieliv medzi jazerom a morom je zaujímavý tým, že v dôsledku prílivu a odlivu viackrát za deň voda mení smer toku.

Pri prílive tečie voda z mora smerom do jazera, pri odlive zase naopak…

Ponad prieliv vedie Glacial River Bridge, ktorý je, tak ako väčšina cestných mostov na Islande, jednosmerný, bez semaforov, alebo značiek, kto prvý vojde na most, ten má prednosť.

Počas odlivu, keď voda tečie z jazera do mora, berie so sebou ľadové kryhy, ktoré následne príboj vyvrhne na čierny sopečný piesok.

Večer bola priaznivá predpoveď pre výskyt polárnej žiary a tak sme sa večer okolo desiatej vybrali na breh jazera a čakali na divadlo, po chvíli sa objavilo zelenkavé svetlo …

…  a nádherné polárne divadlo sa začalo …

Video zo začiatku divadla v dĺžke 37 sekúnd zachytáva cca 55 minút skutočnosti a je tu :

Na ktorú stranu som sa otočil, tam to „tancovalo“ všetkými smermi aj farbami …

Zaujímavé bolo, že fialové tóny som zbadal až na fotografii, voľným okom vidieť neboli …

V tej chvíli sa mi splnil sen a zažil som nádherné chvíle pod holým nebom …

Možno by to bolo ešte krajšie, kedy som nefotil a iba sa kochal pohľadom na tú nádheru, ale to by ostalo iba pre moje oči a teraz by som nemal o čom písať 🙂

Pokračovanie nabudúce …

3640total visits,3visits today