ČESKO II.

Ďalšie dve noci sme prežili v takisto štýlovom zámockom rezorte v Děteniciach (https://www.detenice.cz/).

Bývali sme v izbe Albrechta z Waldštejna.

Kúpelňa

Sprcha

Šenk u dvoch čarodejnic

Večera so stredovekým programom bola v štýlovej reštaurácii.

Domáce nefiltrované pivo s ojedinelou pôvodnou receptúrou – svetlé a tmavé pivo lásky.

Indická tanečnica

Hltač ohňa

Ráno sme navštívili Dětenický zámok.

Podľa povesti vznikli Detenice v mieste, kde knieža Oldřich v polovici 11. storočia pri prechádzke krajom našiel dvoch opustených chlapcov, ktorých sa mu uľútostilo. Ujal sa ich a zanechal s nimi niekoľko svojich ľudí, aby ich chránili a vychovali. Podľa nájdených detí bola tunajšia osada nazvaná Detenice.

Beneš z Valdštejna a Detenic (1269-1318) prebudoval pôvodnú drevenú pevnosť na gotickú kamennú. V zámku sú dodnes viditeľné zvyšky zámockej veže a ranne gotické pivnice. Beneš Biely podľa povesti sedával Na Viničkách pod kamenitou skalkou, kde tajne čítal husitské knihy, pretože jeho žena bola katolíčka. Kamene z tejto skalky boli v 19. storočí vylámané a prevezené do zámockého parku. Foto: https://www.zamekdetenice.cz/barokni-zamek/

V roku 1503 panstvo kúpili páni Křineckí. Posledným z rodu „Ronovcov“ čiže Křineckých bol Jiří Křinecký, ktorý nechal postaviť na zámku vežu s hodinami a gotickú pevnosť prestaval na renesančnú. Jiří Křinecký sa zúčastnil povstania proti Ferdinandu II. Za túto vlastizradu mu po bitke na Bielej hore bolo jeho imanie zabavené a predané v dražbe Albrechtu z Valdštejna. Jiří Křinecký prepadol hrdlom a mal byť popravený na Staromestskom námestí medzi 27 českými pánmi. Podarilo sa mu ale utiecť do Saska, celé svoje imanie nechal zakopať v tajných chodbách pivnici zámku a dúfal, že sa pre toto bohatstvo raz vráti.

Doteraz tento poklad nikto neobjavil.

Po smrti Albrechta z Valdštejna (1634) získal panstvo jeho synovec Adam z Valdštejna. Adamov vnuk Oktavián (1670-1717) nechal vystavať morovú sochu sv. Salvatora (1713), sochu pána Márie pri Suchánkoch a sochu Barbory v zámockom parku. Jeho zásluhou vznikla v Deteniciach na návsi socha Jána Nepomuckého a bola postavená zámocká kaplnka. Oktavián z Valdštejna nechal v roku 1673 vystavať v Deteniciach školu.

Z ďalších majiteľov panstva stojí za zmienku gróf Ján Clamm-Gallas (1760), ktorý dal vyrúbať značné množstvo lesov, postavil Nový dvor a zámok nechal prestavať v neskoro barokovom slohu do dnešnej podoby. Na návrší k Oseniciam dal vysádzať vinice (dnes Na Viničkách). Jeho syn Karol nechal Na Viničkách vystavať kúpele pre svoju chorú pani, ktorá však, hoci ju každé ráno do kúpeľa vyprevádzal, zomrela a zanechala mu trojročnú dcérku. Gróf si vzal život a poručník malej Aloisie panstvo predal.

Nový majiteľ Baron Wimmer (1790-1808) zriadil pri hasinskom rybníku pílu (dnes Pilský rybník). Ďalší majiteľ Filip Wessenberk (1808-1866) zrušil väčšinu tunajších rybníkov a tým zbavil krajinu zimnice. V roku 1820 opravil zámok do dnešnej podoby, obnovil zámockú kaplnku a založil dvor Filipíen. Mladý Filip bol veľký cestovateľ. Zo svojich ciest priviezol opičku a malého černouška Táhu, ktorý bol v osenickom kostole pokrstený na meno Henrich a po návrate do svojej vlasti sa stal riaditeľom dievčenskej školy v Káhire. Po smrti Filipa Wessenberka pripadlo panstvo rádu Maltézskych rytierov (1867), ktorého bol členom.

Za rádu Maltézskych rytierov (1866-1903) bola v Oseniciach založená tehelňa (1900), otvorená železničná dráha z Bakova do Kopidlna (1882), opravený pivovar, postavená kaplnka na návsi (1876) a v Deteniciach vyrástla nová škola na mieste 1876). Ďalej bol rozšírený zámocký park, kde k rokokovým soškám pribudli ďalšie spolu so zámockou fontánou (dielom Fr. Rouse) a k zámku boli pristavané terasy.

Roku 1903 kúpili Detenice bratia Blochovia, ktorí prestavali dvory, zriadili poľnú dráhu a obec nechali elektrifikovať. Posledným majiteľom panstva v rokoch 1926 – 1945 bol Ing. Emanuel Řehák, ktorý pozýval obyvateľov Detenic na zámok pri dožinkových a iných slávnostiach. V roku 1948 bol Rehákov majetok zoštátnený. V budove zámku bola najskôr zriadená učňovská záhradnícka škola a od roku 1959 internátna zvláštna škola. Roku 1991 bola zvláštna škola zrušená a premiestnená, zámok bol prázdny a pomaly chátral v majetku okresného úradu Jičín.

V roku 1998 zámok od štátu kúpil pán Pavel Ondráček, ktorý po dva roky vykonával rozsiahlu a šetrnú rekonštrukciu. V roku 2000 bol zámok znovu sprístupnený verejnosti.

Zámocký pivovar Detenice má veľmi bohatú históriu. Pôvodná budova pivovaru bola čiastočne prestavaná na obľúbenú Stredovekú krčmu az ďalšej historickej časti vznikla výrobňa domáceho nefiltrovaného piva s ojedinelou pôvodnou receptúrou – SVETLÉ A ČIERNE PIVO LÁSKY.

Úplne prvú zmienku o varení piva v detenickom panstve nachádzame roku 1307 z čias panovania Beneša z Dětenic a Valdštejna.

Legendárna povesť rozpráva o lúpežnom rytierovi Arturovi, ktorý so svojou skupinou prepadal dediny v okolí Starej Boleslavi a pobil každého, kto sa mu dostal do cesty, okrem mladých panien. V každej dedine sa zdržal vždy dovtedy, kým z nej nevyjedol všetky zásoby. Nebohé panny museli byť jemu aj jeho chátre vždy úplne po vôli. Doslova sa stali ich otrokyňami. Vždy pri svite splnu vyžadoval Artur od jednej z panien uvarenia piva podľa jeho prísne tajného receptu. Jednalo sa o jeho magické pivo lásky. Aby recept zostal úplne utajený, nechal nevinnej panne vždy odrezať jazyk. Zázračné pivo údajne dodávalo nadľudskú chuť na hriešne neresti a zvyšovalo pud na páchanie všetkých násilností.

Rytier Artur so svojimi krutými spoločníkmi sa dostal až do oblasti Detenického panstva. Písal sa práve rok pána 1307, kedy bol Artur prvýkrát porazený. Svoj meč neúspešne skrížil s Benešom z Dětenic a Valdštejna, ktorý krvavo zraneného Artura po jeho porážke uvrhol do detenickej hladomorne. Celá Arturova biedna družina bola ubitá.

Beneš z Deteníc bol mocný muž. O Arturovom kúzelnom nápoji dobre vedel. To bol tiež jediný dôvod, prečo srdce tohto ničomu stále bilo. Beneš túžil vlastniť recept na zázračné pivo lásky, preto nechal Artura ukrutne mučiť, kým lúpežný rytier svoje tajomstvo neprezradil.

Tým však Arturov trest za všetky previnenia neskončil. Mocný pán Detenic ho nechal zaživa zakopať pod zem.

Krásna panenská dcéra pána Beneša uvarila za splnu pred hradbami detenského sídla pivo podľa originálnej tajnej receptúry a každý, kto ho vypil, pocítil silný sexuálny pud, preto bolo odvtedy užívané vždy ako lektvar na zvýšenie potencie.

Pravda alebo rozprávka? Odpoveď dnes môžu poznať iba múry starej pivnice alebo zámku v Deteniciach.

História výroby piva od starých egypťanov, keď náhodou objavili nápoj podobný pivu kvasením jačmeňa.

Výroba sudov

V roku 1790 bola grófom Clam-Gallasom postavená vedľa starej pivnice budova varne s ležiackymi pivnicami, spilkou a ľadárňou, čo spôsobilo nárast výroby piva na 1000 hl ročne. Roku 1822 nechal barón Wessenberg pristavať sladovňu.

V roku 1866 v dobách pruskej vojny, keď vojsko tiahlo cez Detenice, vošiel pruský generál do zámockej siene a žadonil sa otvorenia pivovarníckych pivníc pre seba a svojich vojakov, pretože počul o vyhlásenej sile detenského piva. Barón Wessenberg mu vyhovel. Vojnový generál podľahol sile piva lásky natoľko, že sa po celý týždeň nepohol z pivovaru, vojna – nevojna.

Posledné stavebné úpravy, a to prevažne na sladovni, prebehli koncom 19. storočia za maltézskych rytierov. V tejto dobe bola výroba piva zvýšená na neuveriteľných 8000 hl ročne. Veľkoprevor maltézskych rytierov knieža Oténio Lichnovský z Werdenbergu a Voštíc dodával detennícke pivo na stôl samotnému cisárovi Františkovi Jozefovi.

Jeho nástupca, gróf z Hardeka, posielal pivo až do Španielska pre španielsku kráľovnú Sofiu, ktorá sa do detenského piva zamilovala pri svojich pobytoch na zámku v Deteniciach. Pivo zo zámockého pivovaru v Deteniciach malo v tom čase povesť šľahačky na torte. A dokonca ešte dnes je medzi zberateľmi pivných fliaš najcennejšia fľaša s maltézskym krížom z miestneho pivovaru.

V roku 1903 kúpili pivovar bratia Blochovia, ktorí už vlastnili cukrovar. Výstav piva sa dostal až 12 000 hl ročne. V roku 1927 odkúpil pivovar staviteľ a podnikateľ Ing. Rehák, ktorý ho prenajal sládkovi Čeňkovi Petákovi, ktorý pivo priam rozmaznával. Napriek tomu sa spotreba piva z roka na rok znižovala. Mladé pokolenie už nešlo v šľapajach svojich pivných otcov.

Detenické zámocké pivo bolo po stáročia perlou medzi českými pivami. Bohužiaľ prišiel rok 1948 as týmto rokom aj doba temna pre české pivovarníctvo. Začalo sa znárodňovanie a neskoršie masové rušenie mnohých pivovarov. Tento osud stretol aj detenský pivovar v roku 1955.

Odvtedy začal pivovar chátrať a pustol až do roku 2000, kedy ho kúpili noví majitelia. Tí obnovili tradičnú výrobu piva podľa legendárneho postupu ničomu Artura. Zároveň zreštaurovali pivovar do pôvodného stavu.

Ochutnávka piva

Dnes môžeme obdivovať nádherné historické pivnice, vrátane pamätnej Starej pivnice, kde boli druhotne vložené barokové klenby a je tu dnes zriadená stredoveká krčma. Na vlastné oči je k videniu výroba rozprávkového piva lásky, tak ako prebiehala v dávnych dobách.

Tataráčik

Hrad Kost je najzachovalejší gotický hrad v Českom raji.

Samotný hrad má svoje počiatky v polovici 13. storočia, ale kedy presne začala stavba hradu, sa nevie. Pravdepodobným zakladateľom hradu je rod Vartemberkovcov, ktorý necháva vystavať kamennú pevnosť s obrannou guľatou vežou, tzv. bergfritom. Prvá písomná zmienka je až z roku 1349 v súvislosti s pánom Benešom z Vartemberka, ktorý sa toho roku podpisuje ako Benessius de Costy, teda Beneš z pevnosti. Z tohto súslovia potom vzniká aj názov hradu – Kost.

Po Benešovej smrti sa majiteľom Kosti stáva jeho syn Peter, ktorý pracoval ako hofmajster na dvore Karola IV. Vďaka tomu bol vo veľmi dobrej finančnej situácii a začal s celkovou prestavbou drevenej pevnosti na kamenný hrad, ktorého podoba sa zachovala až do dnešnej doby.

Poslednou novodobou majiteľkou hradu bola Anna Mária dal Borgo Netolická, ktoré je hrad roku 1948 zabavený. V dobe komunizmu hrad slúži ako múzeum gotického a renesančného umenia.

Po roku 1989 je majetok vrátený v reštitúcii Giovannimu Kinskému dal Borgo, staršiemu synovi Norberta Kinského a Anny Márie dal Borgo-Netolické. Giovanni Kinský dal Borgo dal potom prepísať polovicu vlastníctva hradu na svojho mladšieho brata Pia Kinského dal Borgo, a hrad v súčasnosti vlastní prostredníctvom akciovej spoločnosti Kinský dal Borgo.

Interiér hradu

Viac o hrade na https://www.kost-hrad.cz/

Pohľad z hradu

V podhradí

Ďalším navštíveným miestom bol hrad a zámok Staré hrady.

Prvá písomná zmienka o tvrzi Stará je z roku 1340 v závete Arnošta zo Starej. V nej venuje tvrz aj s priľahlými dedinami a pozemkami svojej manželke Adličke. Páni zo Starej boli vtedy najvýznamnejším rodom v okolí. Arnošt bol hajtmanom v Kladsku a jeho rodovým sídlom bola práve tvrz Stará. Tu sa tiež pravdepodobne narodil jeho syn, budúci prvý arcibiskup pražský – Arnošt z Pardubíc.

Roku 1628 zámok kupuje Albrecht z Valdštejna. Tento vynikajúci vojvodca a ekonóm po Bielej hore získal časť majetku okolitej šľachty, ktorá sa zúčastnila proti habsburského odboja. Celému Valdštejnovmu územiu sa za jeho doby hovorilo terra felix – šťastná krajina, pretože Valdštejn zaistil jeho prosperitu a pokojný vývoj. Organizoval tu výrobu pre potreby svojej armády, chránil územie pred prieťahmi a pobytom vojsk. Tunajšie panstvo spravoval prostredníctvom svojho synovca.

Po roku 1945 sa stal zámok majetkom československého štátu. Nebol však naďalej opravovaný, a tak aj napriek snahe predovšetkým nadšených brigádnikov bolo roku 1960 rozhodnuté o jeho demolácii. Našťastie sa roku 1964 stal predsedom MNV učiteľ pán Vladimír Holman. Dal dokopy niekoľko dôchodcov z obce i okolia a zámok začal rásť z trosiek. Pomáhali aj trampské letné brigády.

Od r. 1994 prešlo oddelením obce Staré Hrady od Libáne vlastníctvo areálu hradu a zámku na obec Staré Hrady. Postupom času bolo jasné, že peniaze z prenájmu na opravy a údržbu objektu nestačia. To bolo hlavným dôvodom, prečo sa obec rozhodla objekt predať. A tak majú Staré Hrady od polovice r. 2007 nového majiteľa, manžela Sukovi. Viac o kúpe hradu je tu: https://www.starehrady.cz/jak-jsme-k-hradu-prisli

Tak ako každý hrad aj Staré Hrady sú opradené povesťami. Tá najtajomnejšia je o templároch. Hovorí sa, že boli pôvodnými vlastníkmi tvrze Stará. Z výprav do východných krajín si priviezli sochy dvanástich apoštolov v životnej veľkosti. Tie tu nechali zakopať a kopáčov zaživa zamurovali, aby nedošlo k vyzradeniu miesta úkrytu. Keď chceli templári neskôr poklad premiestniť, skončili strašnou smrťou, utekajúc pred prízrakmi zomrelých. A tak podľa povesti skončí každý, kto by sa chcel pokladu zmocniť, lebo duša mučeníkov bdie nad pokladom doteraz. Iná verzia legendy je, že nešlo priamo o sochy apoštolov, ale o obrovské valóny zlata, ktoré pri správnom postavení otvárajú bránu do časopriestoru.

O pobyte templárov na Starých Hradoch sa historici sporia už niekoľko storočí. Tí, ktorí v neho veria, tvrdia, že templári vlastnili tvrz do roku 1312, kedy bol ich poriadok zrušený a Stará prešla medzi statky kráľa Jána Luxemburského. Od neho ju kúpil jeho hajtman Arnošt z Pardubíc, neskôr zo Starej. Tento variant je podporený aj kronikou Václava Hájka z Libočan, v ktorej zahŕňa Starú do statkov, patriacich templárom. Treba povedať, že zástancovia pobytu templárov na Starej sú skôr z radov regionálnych historikov, opierajúcich sa aj o ľudové povesti a rozprávanie. Oproti tomu stojí tvrdenie, že majetok templárov po zrušení ich rádu roku 1312 prešiel pápežským nariadením na poriadok johanitov. Takže sa ťažko mohla tvrz Stará ocitnúť v majetku kráľovskom. Ďalej vraj neexistujú žiadne vierohodné dôkazy o tom, že Stará kedy templárom patrila.

Ako to bolo naozaj to zostane asi aj naďalej krásnou záhadou. Ale tá k hradom predsa patrí!

Lovecký zámok Humprecht, ktorý stojí nad Sobotkou, je dominantou kraja a jedným zo symbolov Českého raja. Bol postavený Talianom Carlo Luragom v rokoch 1666-1668 pre Humprechta Jána Černína z Chudeníc (prvé 2 fotky sú z https://www.humprecht.cz/).

Stavba bola vybudovaná v štýle raného baroka s prvkami neskorej renesancie a manierizmu. V roku 1678 zámok niekoľkokrát zasiahol blesk a Humprecht vyhorel. Počas dvoch rokov bol opravený, zvýšený o jedno poschodie a je možné povedať, že od roku 1680 až dodnes existuje takmer v rovnakej podobe.

Ide o unikátnu zámockú stavbu – veža elipsovitého pôdorysu, s 27 miestnosťami, inšpirovanú stavbami v Taliansku. Zámok má interiéry barokového loveckého zámku. Na 1. poschodí je 16 metrov vysoká hodovná sála s výraznou akustikou a v 2. poschodí vyhliadková ochodza. Na vrchol veže bol v 19. storočí umiestnený turecký polmesiac, ktorý zámku prepožičiava exotický nádych.

Interiér zámku

Pohľad na mestečko Sobotka

Mesto Jičín sa nachádza asi 85 km severovýchodne od Prahy v krásnom prostredí Českého Raja. Najväčší rozmach mesto zažilo za vlády Albrechta z Valdštejna, ktorý z neho urobil centrum svojho panstva. Do dnešnej doby si mesto zachovalo historický ráz a jeho návšteva zanechá nezabudnuteľný zážitok. Historické centrum mesta tvorí námestie, ktoré je zo všetkých strán lemované podloubím. Už z diaľky víta turistov prichádzajúcich do Jičína Valdická brána.

Interiér kostola Sv. Jakuba

Rumcajsov svet je unikátna interaktívna expozícia, kde sa razom malí i veľkí ocitnú v prostredí príbehov o lúpežníkovi Rumcajsovi od Václava Čtvrtka tak, ako ho výtvarne stvárnil Radek Pilař.

Spisovateľ, vlastným menom Václav Cafourek, sa do Jičína dostal ako malé dieťa, keď tu u starého otca (bývalého jičínskeho starostu) trávil čas v priebehu prvej svetovej vojny. Jičín mu tak učaroval, že keď neskôr písal rozprávky pre deti, niektoré z nich zasadil práve do Jičína.

Radek Pilař bol ilustrátor a maliar, autor výtvarnej podoby lúpežníckej rodiny tak, ako ich poznáme dodnes. Pýtate sa, kde sa k vytvoreniu Rumcajsa inšpiroval? Odpoveď znie – v zrkadle! Radek Pilař je totiž stelesnením tejto maľovanej postavičky.